Z dávnej temnej minulosti ostáva v nás dodnes veľa z kultúry našich predkov. Mali k prírode omnoho bližší vzťah ako my. Človek bol samozrejmou súčasťou prírody. Ona preň bola matkou, živiteľkou. Vnímal ju ako živú bytosť. Jej povrch – to je jej tvár, telo. Skaly sú jej kosti. Rieky, potoky – jej žily. Stromy a či kríky zas vlasy. Jazerá a morské oká – istotne jej oči.
Nepredstaviteľné bolo zbytočne vyrúbať strom, či znečistiť vodu. Ak niekto vykonal mimoriadne mrzký skutok, ľudia povedali: Akoby napľuval do čistej studničky.
Pre dávneho človeka všetko vôkol bolo živé. Duchovia hôr a lesov ho varovali pred zlým konaním, pomstili sa mu, ak konal zlo. Preto kládol na kraj lesa plásty divých včiel alebo misku s jedlom, aby si ich udobril alebo naklonil. Veď aj dieťa sa mohlo do lesa zatúlať a v nevedomosti niečo urobiť, čo sa im nepáčilo. Potom sa domov vrátilo ako celkom iné, cudzie. Po západe slnka ľudia dali lesom pokoj, nevstupovali tam predvečerom, ak nemuseli. Nik sa vtedy nevybral na maliny či jahody. Sviatky ľudia slávili v prírode, v posvätných hájoch pod lipami či dubmi, piesňou vítali jar, slnko, zaklínali zlé sily. Preskakovali jánske ohne, aby získali silu. Najdlhšie si ctili boha ohňa a hromu. Oheň v kozube nemohol opatrovať hocikto. Ani do ohňa hocičo hádzať, prehŕňať sa kutáčom v uhlíkoch. Perún (Parom) sa mohol nahnevať a oheň bol hneď na streche. Alebo ľudia v búrke prišli o dom, les či dobytok. Gazdiná mala vždy preň na kraji kozuba hrnček s vodou. Uhlíky rukou odhrnula, aby oheň len tíško, pomaly horel. Na noc uhlíky prisýpala popolom.
Keď človeka zašiel veľký žiaľ, objal svoj obľúbený strom, vyplakal sa do jeho drsnej kôry. Ba v rokoch biedy, hladu, odchádzali starí ľudia do hory, obutí a oblečení čo najlepšie. V zime. Sadli si tam pod strom a čakali na smrť. Aby neodjedali z chleba mladším, ktorí sa môžu dočkať jari. Prosili, aby smrť bola milosrdná.
Ak máš svoj strom, prihováraj sa mu, keď kvitne, i keď sa ukladá na zimný spánok. Objím ho a príjmi od neho trochu sily a trochu múdrosti.
Z dávnej temnej minulosti ostáva v nás dodnes veľa z kultúry našich predkov. Mali k prírode omnoho bližší vzťah ako my. Človek bol samozrejmou súčasťou prírody. Ona preň bola matkou, živiteľkou. Vnímal ju ako živú bytosť. Jej povrch – to je jej tvár, telo. Skaly sú jej kosti. Rieky, potoky – jej žily. Stromy a či kríky zas vlasy. Jazerá a morské oká – istotne jej oči.
Nepredstaviteľné bolo zbytoč…
(read more)
