Tak rada by som si častejšie čítala niečo, čo som napísala dávnejšie, no množstvo takýchto zápiskov je obmedzené. Opisovať bežné udalosti krátkych návštev, pobytov a zážitkov viem ešte horšie ako väčšina bežných písateľov blogov, aj keď rozlíšiť dobré rozprávačské schopnosti, si skromne myslím, viem.

Na stredu skoro ráno som si radšej ani nechystala budík, lebo som mamine neverila, že bude ona sama tak skoro vstávať. V aute na ceste na východ som si odtrpela bolesť hlavy, ktorú som radšej, pokiaľ sa dalo, nahrádzala spaním. (Počasie má na mňa väčší vplyv, ako by som povedala, nakoniec ani tá občasná káva pri nízkom tlaku nezaškodí.) Celú cestu pršalo, tlak mi zvyšovali jedine kamióny, predbiehanie môjho šoféra a jazda v treťom pruhu, kde sú v skutočnosti dva. Najlepšie bolo všetko naraz.

Počasie naznačovalo, že sa napriek (vďaka?) plánom na výlet na Turniansky hrad nikam cez víkend nepôjde. Videla som za tým skôr lenivosť a pohodlnosť mojich rodičov a tak som si ako napriek vymyslela aspoň aký-taký program. A zistila som, že mi moknutie ani blato nevadia a že mi chýba moire spôsobené presvitajúcimi listami v lese.

V piatok ráno však pršalo až príliš, a tak sme pod gaštanom čakali čo sa bude diať a či sa objaví presvitajúci mrak. Keď už aj gaštan začal presakovať, Mirka dostala nápad pozrieť Botanickú záhradu, ktorá v Košiciach narozdiel od Bratislavy má viac krytých priestorov a množstvo vysokých skleníkov. Naposledy som tam bola asi tak v štvrtej triede na základke. Je to vraj dobrá zašiváreň, je otvorená aj v zime (opäť narozdiel od bratislavskej), nikto si tam nikoho nevšíma a tak sme v tomto duchu vybalili obed (mmm, domáce lokše zos lekvárom) na veľký radiátor a kukali ako okolo presakuje voda a padá na všetky tie tropické zázraky.

 Uch, musím zobrať štvorčekový papier, farbičky a začať plánovať tú botanickú záhradu (všetko si vlastne beriem odtiaľto, ešte aj starú plastelínu).

Počasie sa za hodinku zlepšilo a tak sme mohli vybehnúť na Bankov. Trochu blatko, trochu do kopca, akosi veľa húb a málo ľudí. Ale fajn pocit (nielen môj:), že sme niekde boli, nelenili "dole v meste". Spokojná únava podporená zablatenosťou a faktom, že som sa 2 dni nesprchovala a teraz toto (nešla teplá voda a to, čo tieklo nebola ani studená voda ale niečo ešte horšie).

S Mirkou sme sa stihli ešte rozprávať o takých malých zvykoch, činnostiach, ktoré sú uložené niekde hlbokov našej pamäti a ktovie kedy vyjdú na povrch a či vôbec sa zachovajú. Odtŕhali sme kvety s hlbokým kalichom, z ktorého sa dala vycucať šťava podobná medu a vtedy nás to napadlo. Neviem ako preniesť takúto informáciu, ktorá nemá v podstate žiadnu hodnotu, je to len nejaký dofarbujúci doplnok, neviem ani ako to nazvať, lebo mi to nepripadá ani ako mém. Neviem ako sa volal ten kvety, neviem, či to čo sa dá z neho jesť je vôbec podobné medu, aj keď to tak chutí, ale je to stopa v pamäti, rovnako ako jedenie kyselky z nášho plota, ktorá teraz už neviem ako vyzerá a ani ako sa volá. Selský rozum je príliš škaredé pomenovanie týchto znalostí.

Skúsim takéto "veci"/ jednotky zvyku spísať a priradiť im nejaké meno.

V sobotu poobede, keď sme zase riadne premokli sme sa šli pozrieť do Kulturparku Kasárne, ktoré len nedávno otvorili. Areál kasární predstavuje niekoľko budov, ako kultúre centrum slúži zatiaľ len jedna, ale do tej sa pomestilo malé kino, priestor pre koncerty a vernisáže + kaviareň (s takýmto yummy retro kávovarom). Bratislavský kurátor závidí priestory ;).

Aktuálny program tu a ako sa tam dostať tu.